Čo urobiť so sviečkou, keď jej zámer už nepotrebuješ?
Niektoré veci v našom živote nekončia hádkou či hlučnými prejavmi...,jednoducho jedného dňa zistíme, že ich už nepotrebujeme a kapitola sa uzavrela.
...A niekedy nás to dokonca trochu zaskočí.
Presvedčenie, ktoré nás kedysi motivovalo každý deň vykročiť a formovalo našu realitu s nami zrazu nič nerobí. Pesnička, pri ktorej sme plakali v aute, je už len pesnička. Miesto, ktorému sme sa vyhýbali, je opäť iba ulicou. Meno, ktoré kedysi dokázalo v priebehu sekundy zmeniť náladu celého dňa, sa objaví na displeji a telo zostane pokojné. Nie všetky zmeny prichádzajú okázalo. Tie najväčšie si niekedy všimneme až spätne.
Podobné to môže byť aj so zámerovou sviečkou. Vyberieme si ju v určitom období, pretože jej posolstvo trafilo presne to miesto, ktoré bolo vtedy živé. Možno sme potrebovali odvahu. Možno sme sa učili nastavovať hranice. Možno sme sa pokúšali pustiť niečo, čo sme už rozumom pustili asi štrnásťkrát, ale zvyšok nás o tom ešte nedostal príslušné memorandum.
A potom sviečka stojí na poličke a jedného dňa si uvedomíme, že posolstvo a jej téma už nie je pre nás naliehavá.
Je stále pravdivá. Len už v nás nespúšťa emócie.
Možno je to dobrá správa.
Máme totiž zvláštnu predstavu, že keď bolo niečo pre nás kedysi dôležité, malo by to zostať dôležité navždy. Držíme sa ľudí, miest, predmetov, plánov a niekedy dokonca aj starých predstáv o sebe len preto, že sme do nich kedysi vložili veľa energie.
Veď som to tak veľmi chcela.
Veď toto som predsa ja.
Veď som na tom pracovala celé roky.
Veď som si myslela, že keď sa tam raz dostanem, budem šťastná.
A čo teraz s tým všetkým, keď to už nechcem?
Možno nič.
Možno nemusíme zo všetkého vyrábať životný súdny proces, v ktorom dokážeme, že naše minulé ja sa tragicky mýlilo.
Nie všetko, čo prerastieme, bolo chybou.
Táto myšlienka mi pripadá dôležitá najmä preto, že sme sa naučili pozerať na konce veľmi čierno-bielo. Ak odchádzam zo vzťahu, musel byť zlý. Ak mením prácu, tá predchádzajúca bola omyl. Ak už nechcem život, o ktorom som snívala pred piatimi rokmi, asi som nevedela, čo chcem.
Lenže človek nie je zmluva podpísaná na dobu neurčitú.
...Meníme sa.
Nie dramaticky každý pondelok, ako nám občas sľubuje internet, ale pomaly a často tak nenápadne, že si to všimneme až vtedy, keď sa pokúsime obliecť niečo, čo nám kedysi sedelo.
A nemyslím teraz iba rifle.
Niektoré identity sú rovnaké.
Jedného dňa zistíme, že nám už nesedí úloha tej, ktorá všetko zvládne. Tej, ktorá zachraňuje. Tej, ktorá čaká. Tej, ktorá musí byť milá. Tej, ktorá potrebuje všetkým dokázať, že na to má. Tej, ktorá sa ešte stále snaží dostať uznanie od človeka, ktorý jej ho pravdepodobne nikdy nedá.
A chvíľu môže byť zvláštne nemať túto starú úlohu.
Pretože aj to, čo nás obmedzovalo, nám zároveň dávalo identitu.
Keď som už nie tá, ktorá stále bojuje, kto teda som?
Keď už nepotrebujem niekoho presvedčiť, že som dosť dobrá, čo budem robiť so všetkou energiou, ktorú som tomu venovala?
Keď už nechcem to, čo som chcela desať rokov, čo to hovorí o tých desiatich rokoch?
Možno iba to, že prešli.
A ty si s nimi prešla tiež.
Pri zámerových sviečkach sa veľa hovorí o začiatku. Vyber si zámer. Zapáľ sviečku. Vyslov želanie. Napíš si, čo chceš privolať do života. Je v tom pohyb smerom dopredu, ktorý máme rady, pretože začiatky pôsobia nádejne.
Oveľa menej hovoríme o okamihu, keď je čas zámer ukončiť.
Pritom práve tento moment môže byť veľmi silný.
Predstav si, že si si pred niekoľkými mesiacmi vybrala sviečku s témou Nová energia. Vtedy si stála pred rozhodnutím a mala si pocit, že potrebuješ názor každého človeka od najlepšej kamarátky až po pani v čakárni u zubára. Postupne si začala robiť malé rozhodnutia sama. Nie vždy správne. To by bolo podozrivé. Ale vlastné.
A potom jedného večera sviečku zapáliš a uvedomíš si, že vetu Nová energia už nepotrebuješ počuť tak hlasno.
Nie preto, že si sa stala neotrasiteľnou ženou, ktorá odteraz kráča životom v dokonalej sebadôvere a správnom svetle.
Len si sa niečo naučila.
Možno práve vtedy nastal čas nechať sviečku dohorieť.
Nie ako dramatické pálenie minulosti. Nemusíme pri každom životnom posune zakladať malú súkromnú inkvizíciu.
Stačí chvíľa.
Zapáliť ju.
Pozrieť sa na jej posolstvo a skúsiť si spomenúť, kým si bola, keď si si ju vybrala.
Čo sa vtedy dialo?
Čoho si sa bála?
Čo si potrebovala počuť?
A čo je dnes inak?
Možno zistíš, že sa zmenilo veľa.
Možno iba jedna malá vec.
Aj tá sa počíta.
Potom môžeš sviečku jednoducho nechať dohorieť tak, ako mala.
Na ukončení totiž nemusí byť nič smutné.
Naopak. Je zvláštne krásne spotrebovať predmet, ktorý nás určitý čas sprevádzal. Nesnažiť sa ho uchovať navždy, pretože bol dôležitý. Dovoliť mu dokončiť svoju úlohu.
V tomto máme niekedy problém. Chceme si nechávať dôkazy svojich životov. Veci, ktoré nám pripomínajú, kým sme boli, čo sme zvládli, koho sme milovali, čo sme prežili. A niektoré si určite nechajme.
Ale nie všetko musí zostať.
Niektoré veci môžu odísť práve preto, že svoju úlohu splnili.
Možno skutočné pustenie nezačína vtedy, keď niečo vyhodíme. Začína vtedy, keď už nepotrebujeme, aby nám to dokazovalo, kým sme.
A potom prichádza ešte jedna časť, ktorá môže byť zo všetkých najťažšia.
Nevybrať si okamžite nový zámer.
Nechať poličku chvíľu prázdnu.
My ľudia máme totiž pozoruhodný talent urobiť aj zo svojho vnútorného života nekonečný zoznam úloh. Spracovala som hranice, teraz sebahodnota. Potom ženskosť. Potom hojnosť. Potom vnútorné dieťa. A keď všetko dobre pôjde, niekedy okolo sedemdesiatky by sme mohli byť hotové.
Ale čo ak nemusíme byť neustále v procese opravy?
Čo ak po jednom období nemusí okamžite nasledovať ďalšia téma?
Možno je medzi zámermi miesto, ktoré netreba pomenovať.
Obdobie, keď nič aktívne nepriťahuješ, nepúšťaš, neliečiš ani netransformuješ.
Jednoducho žiješ.
A možno práve v takom priestore časom vznikne niečo nové. Nie preto, že si si sadla a rozhodla sa, čo by bolo vhodné riešiť ako ďalšie, ale preto, že život prinesie novú otázku.
Potom možno príde ďalšia sviečka.
Ďalšie slovo.
Ďalšie obdobie.
Ale nemusíš sa ponáhľať.
Aj prázdne miesto má svoju hodnotu.
Keď teda cítiš, že zámer tvojej sviečky už nie je tvojou témou, nemusíš vymýšľať, čo s ňou „správne“ urobiť. Neexistuje žiadny povinný rituál. Môžeš ju nechať dohorieť, poďakovať sama sebe za obdobie, ktorým si prešla, a všimnúť si rozdiel medzi ženou, ktorá ju kedysi zapálila prvýkrát, a ženou, ktorá ju dnes zapaľuje naposledy.
Možno medzi nimi nebude priepastný rozdiel.
Možno iba niekoľko rozhodnutí.
Jedno vyslovené nie.
Jeden odchod.
Jedna vec, ktorú si si konečne dovolila.
Jeden človek, ktorého už nepotrebuješ naháňať.
Jedna predstava o sebe, ktorú už nemusíš udržiavať pri živote.
Aj takto vyzerá zmena.
Často oveľa tichšie, než sme čakali.
Otázka pre teba
Čo vo svojom živote stále držíš iba preto, že to bolo kedysi dôležité hoci dnešná verzia teba to už možno nepotrebuje?
Simona
